Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


Obrázok Špecifické poruchy učenia

o dyslexia - porucha čítania

 

o dysgrafia - porucha grafického prejavu, najmä písania

 

o dysortografia - porucha pravopisu

 

o dyskalkúlia - porucha matematických schopností

 

(porúch učenia je uvádzaných v literatúre viac ako 20, tu sú najčastejšie vyskytujúce sa poruchy učenia v školskej praxi)

Špecifické poruchy učenia postihujú značnú časť detskej i dospelej populácie. Ide o heterogénnu skupinu ťažkostí s čítaním, písaním, pravopisom, matematikou, prípadne o nedostatok organizačných alebo jazykových schopností. Skôr sa vyskytujú vo vzájomnej kombinácii než izolovane.

Deti s poruchami učenia si ťažko osvojujú učivo bežnými výučbovými metódami, hoci majú primeranú inteligenciu a dostatočne podnetné rodinné prostredie. Tieto ťažkosti majú individuálny charakter a vznikajú na základe dysfunkcií centrálnej nervovej sústavy, nevyzretosti kognitívnych centier mozgu. Dôsledky týchto porúch - depresie, frustrácia či traumatizácia detí - zapríčinené školskými neúspechmi, sú však závažnejším problémom než samotné poruchy. Negatívne ovplyvňujú a narúšajú osobnostný, sociálny, vzdelávací a profesijný vývin týchto detí. Neliečené deti s poruchou pozornosti (ADD) sú náchylnejšie na antisociálne a kriminálne správanie než bežná populácia. Majú silný sklon na vznik závislostí. Potrebný je individuálny prístup k nim, pozitívna motivácia detí s dôrazom na silné stránky ich osobnosti, spolupráca rodiny, školy a odborníkov.

 

DYSLEXIA - porucha čítania

Proces čítania zahŕňa vedomé zameranie na text, ktorý chceme dešifrovať, prenos grafických znakov do mozgu, ich dekódovanie, zostavenie do slov, uloženie do (najprv) krátkodobej pamäti, konfrontáciu s kontextom, spracovanie pomocou programov hľadajúcich zmysel čítaného textu s prihliadnutím na doteraz zachytený slovník príslušného jazyka a na informácie, ktoré môžu umožniť porozumenie nasledujúcich znakov a slov, prípadne ich predvídanie. Čítanie je ucelený proces, pri ktorom je potrebná predovšetkým motivácia. Dieťa musí byť schopné zamerať pozornosť na text, nerozptyľovať sa tým, čo sa deje okolo neho, či inými myšlienkami. Ďalej musí zreteľne vidieť tvar písmen, aby sa mohli preniesť do mozgu. Očami prechádza zľava doprava po písmenách a v rovnakom okamihu skladá z reťazca písmen slová, slová do slovných obratov a tie do viet. Reťazec písmen, ktoré vidí, musí postupne previesť do mozgu, ich presná pozícia musí zostať na mieste. Dôležité je, že bábika či autíčko zostane ním aj vtedy, keď je obrázok otočený hore nohami či na bok. Ale „p“ otočené hore nohami už je „d“. Náš mozog musí vedieť rozoznať písmená vytlačené rôznymi typmi písma, veľkými či malými písmenami. M. Selikowitz uvádza, že autori mnohých štúdií sa pokúšali zistiť príčiny porúch čítania, hoci deti s dyslexiou predstavujú veľmi rôznorodú skupinu. Najobvyklejšie sú ťažkosti vo fonologickom spracovaní, fonémovej segmentácii - teda v procese, pri ktorom neznáme slovo mozog rozkladá na zvukové zložky. Akoby tieto deti mali problémy rozlúštiť v mozgu kód na pretransformovanie grafém (písmen) do im zodpovedajúcich foném (hlások). Tieto ťažkosti môže ešte skomplikovať problém so slovnou pamäťou - ťažkosťami so znovuvyvolávaním práve prečítaných slov. Niektoré deti majú problémy spočívajúce v spôsobe, akým ich mozog vníma tvary písmen, čiže problém s vizuálnym vnímaním. Mozog takéhoto dieťaťa dobre nerozoznáva alebo si chybne vykladá tvary písmen na stránke. Tým by sa mohlo vysvetliť, prečo si deti s poruchami učenia často zamieňajú písmená ako „b“ a „d“. Niektoré deti môžu mať zmiešané fonologické a vizuálne ťažkosti.

Deti s poruchami učenia majú často problémy so sústredením sa, impulzívnosťou či udržaním pozornosti, preto sa dopúšťajú mnohých základných chýb v učení. Príčinou nie sú poruchy vnímania, rozlišovania či analýzy. Pre nepozornosť dieťa vidí na začiatku slova, uprostred či na konci slova nesprávne písmená alebo si nevšimne správne poradie písmen v slove, vynecháva začiatky či konce slov. Môže odseknúť i celú časť vety alebo ju nahradiť inými slovami. Ťažkosti im robí aj rozkladanie slov na slabiky a skladanie slabík do slov. Niekedy sa však síce dieťaťu podarí rozložiť aj päťslabičné slovo na slabiky, ale robí mu ťažkosti všetky si ich zapamätať. Pretože častou komplikáciou je tiež porucha krátkodobej pamäti, prejavujúca sa najmä pri zapamätávaní si informácií vnímaných sluchom. Krátkodobá pamäť predstavuje vlastne dlhšie trvajúce sústredenie pozornosti. Bez nej nie je možné učiť sa. Jej porucha je najvýraznejším znakom porúch pozornosti. Zdá sa, akoby deti s poruchou pozornosti niečo jedným uchom počuli a druhým to šlo hneď von. Rovnako rýchlo sa im vytráca z hlavy čerstvo naučené učivo.

 

DYSGRAFIA - porucha grafického prejavu, najmä písania

Často sa vyskytuje u detí s dyslexiou alebo dysortografiou. Postihuje grafický, písomný prejav, osvojovanie tvarov písma. Proces písania ovplyvňuje grafomotorika a mentálne funkcie (vnímanie, predstavy, fantázia, myslenie, reč, pamäť, pozornosť), ktoré sa pri písomných aktivitách v rôznej miere uplatňujú počas celého života. Preto sa hodnotenie písomného prejavu neobmedzuje len na rukopis, úpravu či chyby v gramatike, ale písanie sa hodnotí komplexne počas jeho vývoja. Iba tak možno odhaliť príčiny ťažkostí a postupne ich prekonávať. Príčiny ťažkostí s písaním sú špecifické, individuálne. Najčastejšie ide o motorické (pohybové) ťažkosti a poruchu vizuálneho (zrakového) vnímania. Pohybové ťažkosti postihujú spôsob, akým sa písmená tvoria. Dieťa síce dokáže robiť úkony potrebné na vytvorenie písmen, ale nesprávne funguje časť jeho mozgu, ktorá zabezpečuje postupnosť a neprerušovanosť týchto úkonov. Porucha jemnej motoriky je príčinou ťažkostí pri úkonoch spojených s presnou prácou prstov - pri písaní, kreslení, zaväzovaní si šnúrok, zapínaní gombíkov, strihaní a podobne. Porucha vizuálneho vnímania zapríčiňuje ťažkosti pri rozpoznávaní tvaru písmen a ich umiestnení. Písmo dysgrafika je nezrelé alebo nečitateľné, napriek jeho úpornej snahe. Problémom je aj to, že dieťa píše úhľadne len vtedy, keď píše extrémne pomaly a venuje písaniu veľmi dlhý čas. Písanie je potom preň príliš únavné a vyčerpávajúce. Môže preto získať až odpor k písaniu či úplne odmietať písať. Tieto deti preto nesmieme preťažovať písaním. Náprava nespočíva v opisovaní textov či prepisovaní zošitov. Cvičenia majú byť kratšie, ale pravidelné. Príklad písma dysgrafika Nácvik písania ovplyvňuje úroveň rozvoja grafomotoriky, zrakového a sluchového vnímania, pravoľavej a priestorovej orientácie. Pri nácviku písania v prvom ročníku sú dôležité uvoľňovacie cviky, ktoré napomáhajú plynulé a rýchle písanie. Rovnako je veľmi dôležité správne držanie pera či ceruzky, správne sedenie pri písaní, výška stoličky a stola. Dieťa si postupne osvojuje jednotlivé písmená, spája ich do slabík a slov. Najskôr píše slová so zhodnou grafickou a akustickou podobou. Predpokladom bezchybného písania je zvládnutie písmen a dosiahnutie príslušnej úrovne sluchového vnímania. Najťažšie je rozlišovanie dlhých a krátkych samohlások, rozlišovanie slabík dy-di, ty-ti, ny-ni a písanie dlhých slov so zhlukmi spoluhlások. Deti s poruchou písania často potichu veľmi trpia. Pomôcť im môžu profesionálni terapeuti, rodičia i učitelia. Jednotlivé metódy a techniky nápravy možno nájsť v publikáciách O. Zelinkovej, V. Pokornej, M. Selikowitza či G. Serfonteina.

 

DYSORTOGRAFIA - porucha pravopisu

Býva príčinou veľkého počtu chýb v diktátoch, ale aj v prepisoch a opisoch textu. Pri výučbe pravopisu sa využívajú podobné poznávacie procesy ako pri čítaní. U dysortografikov sa často diagnostikujú poruchy sluchového vnímania alebo rozlišovania - deti „nepočujú“ správne, čo sa im diktuje. Pritom sluch majú v poriadku. Často im chýba cit pre jazyk a majú problémy s praktickým uplatnením dobre a vzorne naučených pravidiel a poučiek. Dysortografia sa často vyskytuje v kombinácii s dyslexiou a dysgrafiou. Dyslektici majú ťažkosti s prečítaním toho, čo napísali, a to im komplikuje kontrolu diktátu. Dysgrafici musia prekonávať problém s vlastným písaním, takže sa sústredia skôr naň a nestačia zdôvodňovať pravopis. Okrem toho je pracovné tempo týchto detí pomalšie, takže ani nestíhajú napísať diktované vety. U detí s ľahkou mozgovou dysfunkciou ovplyvňujú písanie diktátov ešte aj poruchy pozornosti, pamäti, myslenia, impulzívnosť, hyperaktivita a podobne. Vzhľadom na obrovské množstvo bariér, ktoré musia deti so špecifickými poruchami učenia prekonávať, je písanie diktátov klasickým spôsobom nevhodnou formou zisťovania ich vedomostí. Treba voliť iné formy, v prvom rade ústnu formu, vhodná je aj forma doplňovačiek či testov, rôzne druhy pracovných listov s použitím fólií alebo špeciálne programy používané v počítačovej technike. Pokiaľ učiteľ predsa len píše s týmito deťmi diktát, malo by sa v ňom vyskytovať len to, čo už majú upevnené precvičovaním, deti si ho môžu napísať ako domácu úlohu, prípadne v ňom len dopĺňajú. Na prvý pohľad sa môže zdať, že žiak je zvýhodňovaný oproti ostatným. Keď si však uvedomíme, koľko problémov musí prekonať pri písaní diktátu, zistíme, že o žiadne zvýhodnenie vlastne nejde. Aj tak má pri písaní obrovské problémy a narobí v diktátoch množstvo chýb. Preto sa nehodnotí známkou, ale slovne alebo zaznamenávaním počtu chýb, ako informácie pre dieťa i učiteľa, či sa v písaní zlepšuje. Známkou možno diktát hodnotiť vtedy, keď sa „podarí“. Hodnotenie by malo vyznieť čo najviac pozitívne, malo by obsahovať výpočet toho, čo dieťa dokázalo zvládnuť a čo ešte zatiaľ nie a skončiť vyjadrením nádeje, že v budúcnosti určite dosiahne ešte lepšie výsledky. Pozitívna motivácia žiaka a jeho následný kladný postoj k učeniu je totiž základom úspechu, po ktorom tieto deti tak veľmi túžia. Slohové cvičenia v obvyklej - písomnej - forme sú nevhodné pre všetky typy porúch, bývajú plné chýb, pretože dyslektické dieťa si po sebe nedokáže správne prečítať a opraviť text, dysgrafik zasa nevie udržať kvalitu písma a u dysortografika sa prejaví zvýšená chybovosť. Vhodná je forma ústneho prejavu, pričom sa vyberajú také témy, aby dieťa mohlo rozvinúť svoju fantáziu. Ďalšou možnosťou je dopĺňanie nedokončených viet alebo dokončenie príbehu, konverzovanie.

 

DYSKALKÚLIA - porucha matematických schopností

Dyskalkúlia je porucha matematických schopností bez súčasných porúch všeobecných mentálnych schopností. Dyskalkúlia postihuje najmä oblasť matematiky, ale neexistuje jedna celistvá matematická schopnosť. Keď dieťa rieši matematickú úlohu, musí zvládnuť problém verbálny (zadanie úlohy, odpoveď na otázku), priestorový (geometrické úlohy, písanie číslic v správnom poradí, písomné násobenie a delenie), problém s usudzovaním, pamäťou a iné. Stanovenie diagnózy vychádza zo psychologického vyšetrenia. Podľa medzinárodnej klasifikácie chorôb dyskalkúlia zahŕňa špecifické postihnutie schopnosti počítať, ktorú nemožno vysvetliť mentálnou retardáciou ani nevhodným spôsobom vyučovania. Porucha sa vzťahuje na ovládanie základných počtových úkonov - sčítanie, odčítanie, násobenie a delenie (skôr než na abstraktnejšie matematické schopnosti potrebné v algebre či trigonometrii). Podľa Košča vývinová dyskalkúlia je „štrukturálna porucha matematických schopností, ktorá má svoj pôvod v génovo alebo perinatálnymi vplyvmi podmienenom narušení tých častí mozgu, ktoré sú priamym anatomicko-fyziologickým substrátom veku primeraného dozrievania matematických funkcií, ktoré však nemajú za následok zníženie všeobecných rozumových schopností.“ Ťažkosti v matematike treba teda odlíšiť od tých, ktoré zodpovedajú nižšej inteligencii dieťaťa. Pri náprave dyskalkúlie odborníci popri metodických odporúčaniach, ktoré sa týkajú nápravy, kladú dôraz na prístup k žiakovi, ako jeden z najdôležitejších momentov práce. Je nesmierne dôležité, aby sa matematika vyučovala pozitívnym spôsobom a dieťaťu sa dodávala odvaha. Často je nevyhnutné vracať sa k základom a učiť dieťa schopnosti počítať zasa od začiatku. Pozornosť treba venovať spôsobu, akým sa žiakovi dávajú pokyny a treba ho naučiť, ako sa so situáciou vyrovnať. Ak má žiak veľké problémy s aritmetickými výpočtami, môže mu pomôcť kalkulačka. Dôležité je presne diagnostikovať, o aký problém u žiaka ide.

Ak má napríklad ťažkosti s násobením, môže to byť dôsledok poruchy sekvenčnej organizácie či pamäti, operačných funkcií, sluchovo-vizuálnych asociácií, matematického porozumenia, výberového procesu či dlhodobej pamäti. Sekvenčná pamäť je schopnosť zapamätať si poradie operácií vhodných na riešenie úlohy. Sekvenčná organizácia je schopnosť zaviesť si počtový poriadok. Žiaci s poruchou v tejto oblasti sa ťažko učia malú násobilku. Čo sa týka násobenia prirodzených čísel, dieťa s dyskalkúliou často nechápe podstatu násobenia, naučí sa len rad násobkov jednotlivých čísel, ale nezvláda samotné spoje. Porozumením matematike sa nazýva schopnosť porozumieť, čo znamená číslo (dieťa napríklad vie napísať číslo sedem, ale neuvedomí si, že predchádza číslu osem).

Operačné funkcie predstavujú schopnosť sčítať, odčítať, násobiť, deliť. Dieťa sa pri jednotlivých počtoch spolieha na prsty. Schopnosť vybrať vhodnú aritmetickú operáciu na vyriešenie danej úlohy sa nazýva výberovým procesom. Dieťa môže vykonať operáciu, akou je napríklad sčítanie či odčítanie, pokiaľ ide o konkrétny číselný príklad, ale nemôže sa rozhodnúť, ktorú operáciu má použiť, ak mu úlohu zadajú slovne. Ťažkosti v matematike, ktoré sú zapríčinené poruchou abstraktného myslenia a krátkodobej pamäti, majú tendenciu dlhodobo pretrvávať a postupne sa zlepšujú špeciálnou výučbou, dozrievaním centier mozgu, prípadne liekmi.

Úspech terapie závisí od túžby dieťaťa vyrovnať sa s problémom, od jeho vytrvalosti a od stupňa poruchy. Deti zápasiace s dyskalkúliou majú mnoho rôznych porúch matematických schopností, rôzne sa prejavujúcich. Možnosti nápravy dyskalkúlie boli uvedené v časopise Dieťaťa. Podrobne sú popísané v knihe kolektívu brnianskych autorov: „Poruchy učení v matematice a možnosti jejich nápravy“ (Brno, vydavateľstvo Paido).

Deti s poruchami učenia musia duševne veľmi ťažko a tvrdo pracovať, preto nešetrime slovami chvály a uznania nielen za ich výsledky, ktoré sa často dostavujú až neskôr, ale oceňujme aj ich snahu.

 
Reklama